Názov: Argentínska republika

Hlavné mesto: Buenos Aires

Rozloha: 2 766 890 km2

Počet obyvateľov: 40 091 359  (rok 2010)

Etnické zloženie: potomkovia Európanov – 97 %; mestici, indiáni a ostatní – 3 % 

Konfesionálne zloženie: katolíci – 91 %; protestanti – 2 %; judaizmus – 2 %; islam – 2 %

Úradný jazyk: španielský

 

Komunita krajanov v Argentíne je značne asimilovaná, čo je spôsobené jednak veľkými vzdialenosťami na území, kde žijú, ako aj úrovňou znalosti slovenského jazyka, ktorý väčšina krajanov neovláda. 

 

Materinský jazyk sa od 50. rokov minulého storočia stále nástojčivejšie zamieňa bilingvizmom s tendenciou preferovať španielčinu. Na jeho udržanie prispieva jednak charakter zamestnania a usídlenia, jednak slovenské školstvo, ktoré sa najmä formou doplňovacích škôl za podpory spolkov a pomocou kontaktov s ČSR udržiavalo kontinuálne od 20. rokov 20. storočia. Slováci sa pri svojich aktivitách dodnes združujú a stretávajú v piatich krajanských spolkoch, z toho dva sú zmiešané, česko-slovenské spolky.

 

V rámci Južnej Ameriky žije v Argentíne najvýznamnejšie slovenské osídlenie. Odhaduje sa, že do Argentíny sa prisťahovalo v minulosti okolo 30 000 – 40 000 osôb českého a slovenského pôvodu. Dnes je vzhľadom na ich roztrúsenosť na tomto území problematické odhadnúť celkový počet. Na žiadosť ZÚ bývalý honorárny konzul a viceprezident Svetového kongresu Slovákov  Eduardo Kabát uskutočnil v čase svojho pôsobenia vo funkcii sčítanie slovenských krajanov v Argentíne. O pomoc požiadal 120 denníkov a týždenníkov. Jeho výzvu uverejnilo najmenej 40 periodík a na jej základe k slovenskému pôvodu prihlásilo 450 rodín (1 500 až 2 000 osôb). Slovenských krajanov v Argentíne žije určite viac, väčšinou však to je druhá či tretia generácia potomkov, ktorí už po slovensky nerozumejú. 

 

Podľa údajov z roku 2001 žije v Argentíne okolo 30 tisíc obyvateľov slovenského pôvodu. Najkompaktnejšie skupiny sú sústredené v troch hlavných oblastiach – hlavné mesto Buenos Aires, provincia Buenos Aires (najmä v meste Berisso) a provincia Chaco (so strediskom v meste Presidencia Roque Saenz Peňa).

 

Prvým Slovákom, ktorý sa údajne roku 1912 usadil v Argentíne, bol námorník a maliar František Kováč. Slováci začali vo veľkom prichádzať do Argentíny až po prvej svetovej vojne, najmä v 20. a 30. rokoch 20. storočia, keď sa už nemohli dostať do USA. Argentínska vláda v tom čase (1922 – 1928) uskutočňovala plán kolonizácie svojho rozsiahleho územia a okrem pracovných príležitostí v rôznych odvetviach ponúkala aj možnosť získať pôdu v neosídlených oblastiach. Na toto obdobie nadviazala svetová hospodárska kríza (1930 – 1934), keď za prácou prichádzajú ďalšie stovky slovenských vysťahovalcov. Boli medzi nimi aj početné skupiny Slovákov z Dolnej zeme. Zatiaľ čo zo Slovenska prichádzali zväčša muži, ktorí pôvodne nepomýšľali usadiť sa natrvalo a a hľadali prácu v priemysle, z Dolnej zeme prichádzali celé rodiny a usadzovali sa na poľnohospodárskej pôde. Emigrácia zo Slovenska pochádzala z Bratislavskej, Nitrianskej, Zvolenskej, menej z Košickej župy. Z Dolnej zeme prišli skupiny Slovákov z Bulharska (Gorna Mitropolja), Srbska (Kovačica, Padina, Stará Pazova) a z Rumunska (Nadlak, Arad). 

 

Vstupnou bránou bolo práve mesto Buenos Aires, kde sa už v 40. rokoch vytvorila slovenská komunita v počte 7-tisíc až  10-tisíc Slovákov a začal sa tam koncentrovať aj spolkový život. Slovenské emigranti pracovali hlavne v stavebníctve, poľnohospodárstve, v domácich službách ako remeselníci a živnostníci, ktorí vlastnili dielne, obchody a reštaurácie. Druhým významným centrom, hlavne Slovákov z Dolnej zeme, bola provincia Chaco na severe Argentíny. Dolnozemskí Slováci sa zameriavali najmä na chov dobytka a pestovanie poľnohospodárskych plodín (hlavne bavlny). Ďalšími centrami boli mestá Berisse, Rosario, Cordoba a Comodoro Rivadavia. 

 

Počet  Slovákov v Argentíne možno odhadnúť sčasti odhadnúť podľa údajov paroplavebných spoločností. V rokoch 1923 – 1945 to bolo asi 30-tisíc osôb. Medzivojnoví prisťahovalci boli jednoduchí ľudia bez vyššieho vzdelania, zväčša roľníci a robotníci, ktorí prišli do Argentíny za lepším životom a za prácou. Rozdielny boli príslušníci povojnovej emigrácie, ktorej podstatnú časť tvorili stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí na Slovensku pôsobili ako učitelia, vedci, politici, úradníci, novinári, podnikatelia a osvetoví pracovníci. Niektorí po čase odišli do USA, ďalší, najmä kňazi a misionári tu pôsobili iba dočasne. 

 

Po druhej svetovej vojne bola zorganizovaná málopočetná repatriácia (asi 1 500 osôb) do Československa. V rokoch 1947- 51 prichádzali do Argentíny aj politickí emigranti, ktorí sa tiež koncentrovali v Buenos Aires. Ich príchodom sa zintenzívnil politický, duchovný a kultúrny život krajanov. Začal sa rozmach vydavateľskej činnosti (noviny, časopisy, knihy). V rovnakom čase tam prechodne pôsobili aj slovenskí misionári, vyslaní z Ríma.

 

Spolkový život sa začal formovať najskôr v Buenos Aires, pretože tam bola najpočetnejšia komunita krajanov. Prvé spolky vznikli už pred prvou svetovou vojnou, zakladali ich českí prisťahovalci. Prvý slovenský, Slovenský spolok Tatran, vznikol roku 1923 v Buenos Aires. Roku 1926 sa premenoval na Slovenský kultúrny spolok. Roku 1940 zakúpil budovu, v ktorom sídli dodnes. V 30. rokoch vznikajú prvé odbočky tohto spolku. Prvá z nich vznikla už roku 1931 mimo Argentíny, v uruguajskom Montevideu. Ďalšie, už argentínske  boli postupne založené v mestách Berisse (1933), Comodoro Rivadavia (1934) a Avellanede (1937). 

 

Život krajanov z provincii Chaco sa vyvíjal dvoma smermi: v spoločných, československých spolkoch a v osobitných slovenských. Obdobia spolupráce ich členov sa striedali s obdobiami roztržiek. Roku 1933 bol založený Slovenský vzdelávací spolok v meste Sáenz Peňa. Prvotný rozmach sa však čoskoro zúžil len na požičiavanie kníh z vlastnej knižnice, až spolok úplne zanikol. Podobný osud mal Slovenský spevácko-divadelný krúžok, založený roku 1933. 

Po príchode slovenských prominentov a príslušníkov slovenskej inteligencie po roku 1945 zaznamenáva krajanská komunita obdobie rozmachu, ktoré trvalo približne do polovice 60. rokov. Ich prítomnosť mení charakter spolkového života, krajania sa začínajú politicky, kultúrne aj literárne aktivizovať a činnosť pôvodnej slovenskej komunity je zatláčaná do úzadia. 

 

V tom období vznikol Slovenský oslobodzovací výbor (1947 – 1951) a veľkú aktivitu vyvíjali  prívrženci Slovenskej národnej rady v zahraničí (1956- 1960). Na podnet bývalých pracovníkov Matice slovenskej J. C. Hronského a S. Mečiara bola v Lujáne založená Zahraničná Matica slovenská a krátko po nej miestny odbor Matice slovenskej. Jej cieľom bola koordinácia slovenskej kultúrnej, literárnej a vydavateľskej činnosti v západnom svete. Predstavitelia povojnovej emigrácie boli aktívny aj vo Svetovom kongrese Slovákov. Delegácia argentínskych krajanov sa roku 1971 zúčastnila na zakladajúcom generálnom zhromaždení SKS v Toronte. 

 

V súčasnosti pôsobia v Argentíne tieto spolky: Slovenský kultúrny spolok v Buenos Aires, Slovensko-argentínsky klub v Berisse, Náš domov v Comodoro Rivadaria, Česko-slovenský domov v Rosario, Československé združenie v Saenz Peňa, ktoré pre záujemcov organizuje kurzy českého jazyka a kurzy varenia tradičnej českej kuchyne. Súčasťou spolku je detský spevácky a tanečný súbor Moravanka. V určené dni je otvorené aj múzeum spolku, v ktorom sa nachádza malá expozícia o koreňoch argentínskych Slovákov Ján Osička.  

 

Stretnutie zástupcov všetkých spolkov sa konalo naposledy 19. januára 2012 na pôde slovenského veľvyslanectva v Buenos Aires. Predstavili sa na ňom členovia nového vedenia spolkov, preberali aktuálne informácie o poskytovaní dotácií vlády Slovenskej republiky na krajanské projekty a naplánovali spoločné aktivity veľvyslanectva s krajanskou obcou na aktuálny rok. Jednou z priorít v ňom je príprava osláv 20. výročia vzniku samostatného Slovenska a zastúpenie Slovenska na oslavách 90. výročia založenia mesta Roque Sáenz Peña v provincii Chaco, kde je najväčšia koncentrácia potomkov Slovákov a Čechov v Južnej Amerike. Na spoločenskom podujatí boli prítomní aj členovia delegácie evanjelickej cirkvi zo Slovenska, ktorí navštívili Argentínu v rámci turné po Južnej Amerike. 

 

Absencia slovenského duchovenstva v medzivojnovom období spôsobila, že cirkevný život sa takmer vôbec neudržiaval. Slovenské bohoslužby nemali ani katolíci v Buenos Aires. Pomaly sa rozvíjal iba cirkevný život evanjelikov, Slovákov z Dolnej zeme. Roku 1935 bol v meste Sáenz Peña založený prvý cirkevný zbor evanjelického a.v. vierovyznania, ale kňaza získali až roku 1941. Začali s výstavbou kostola, ten bol vysvätený roku 1947. Roku 1935 bol založený aj evanjelický cirkevný zbor v Bajo Hondo. Od roku 1953 tam rozvíjala činnosť Ženská luteránska spoločnosť. 

 

Rozkvet cirkevného života katolíkov nastal až po druhej svetovej vojne, keď prišli hneď dvaja kňazi, Rudolf Dilong a Anton Lednický. Obaja sa stali prvými duchovným tejto katolíckej obce. Už roku 1948 sa konala prvá slovenská bohoslužba v kostole ústavu Sestier Milosrdenstva v Buenos Aires. Kňazi a misionári sa zaslúžili o vznik a aktívnu činnosť Slovenského katolíckeho spolku a organizovanie pravidelných podujatí slovenských katolíkov na pútnickom mieste Lujána. Rovnako sa podieľali na rozvoji obce.

 

Slováci v čase príchodu do nového prostredia  hovorili zväčša nárečiami. Boli rôznorodé, no ani jedno z nich nebolo dominantné. Znalosť takejto slovenčiny si zachovali len pôvodní prisťahovalci, ich potomkovia po slovensky už takmer nekomunikujú.

 

O zakladanie slovenských škôl sa staral Slovenský spolok. S rovnakým cieľom vznikol aj Slovenský spolok Štefánik v Sáenz Peña. Výsledkom ich činnosti bolo zriadenie školy v Sáenz Peña roku 1934, so slovenským vyučovacím jazykom a internátom. Vyučovanie prebiehalo do roku 1941, keď argentínske úrady zmenili školu na ľudovú, s vyučovacím jazykom španielskym. Výučba v slovenskom jazyku bola obnovená v rokoch 1947 – 1950. Z iniciatívy Slovenskej ligy v Bratislave bolo do Argentíny vyslaných päť slovenských učiteľov. V 30. rokoch sa pod vedením spolkov zakladali ľudové školy s vyučovacím jazykom slovenským aj v mestách Bajo Hondo, Berisso, Cuchillas a ďalších.

 

V 90. rokoch opätovne vzrástol záujem o výučbu slovenského jazyka hlavne u mladšej generácie. Od roku 1995 organizuje Slovenský kultúrny spolok v Buenos Aires svojpomocne kurzy slovenského jazyka, ktorých sa zúčastňujú ľudia rôznych vekových kategórií. Vedie ich Eva Jankovičová, vďaka ktorej vyšla v spolupráci s Metodickým centrom Univerzity Mateja Bela roku 1999 na Slovensku učebnica Slovenčina pre 1.- 3. ročník nedeľnej školy. 

 

Prvé noviny Slovákov v Argentíne, Slovenský ľud začal vydávať Slovenský spolok roku 1929. Vychádzal ako týždenník, neskôr dvojtýždenník a ako mesačník do roku 1948. V rokoch 1932 – 1937 vydával spolok každoročne Slovenský kalendár pre Južnú Ameriku. 

 

Po druhej svetovej vojne vychádzalo celkovo 12 titulov s dlhšou alebo kratšou periodicitou, napr. tlačový orgán Slovenského kultúrneho spolku (1950 – 1955), cyklostylovaný mesačník pre mládež Mladosť (1949 – 1951), časopis Ústredia slovenskej mládeže v zahraničí Slovenská mládež (1949 – 1950), Slovenské zvesti pre Slovákov v Južnej Amerike (1947- 52), tlačový orgán Slovenského oslobodzovacieho výboru Slovenská republika (1949- 52). Tieto časopisy mali prevažne politický charakter a rýchlo zanikli. Roku 1947 začal Slovenský kultúrny spolok v Buenos Aires vydávať časopis Slovenský život v Argentíne, ktorý prestal vychádzať roku 2003.

 

Obdobie rozmachu literárnej, dramatickej a vydavateľskej činnosti sa datuje do obdobia 50. rokov a hlavne prvej polovice 60. rokov 20. storočia. Roku 1950 bola v Buenos Aires založená knižná edícia Slobodná slovenská kultúra. V rovnakom období vychádzali slovenské knihy aj v edíciách Mladosť a Duch a svet. 

Po roku 1945 boli knižne vydané napr. práce filozofa Štefana Polakoviča a literárneho vedca Ernesta Žatka. Títo sa však z existenčných dôvodov nemohli naplno venovať iba literárnej tvorbe.