Súčasné migračné pohyby

Súčasné migračné pohyby v kontexte Európskej únie a ich vzťah k Slovenskej republike

Pod slovným termínom migrácia, sa rozumie presun z jedného miesta na iné, pohyb pracovných síl, pohyb ľudských más, sťahovanie, presídľovanie. Migrovať teda znamená, sťahovať sa. Súčasné globalizačné, integračné procesy, rozvoj informačných technológii a dopravy, rozdiely v životnej úrovni, sa stali významným faktorom vzrastajúceho významu a intenzity migrácie. Migrácia sa celosvetovo stáva jedným z najvýznamnejších javov 21. storočia.

V rokoch 1800 – 1930 viac ako 40 miliónov Európanov odišlo prevažne do Ameriky. Roky 1920 – 1940 resp.1960 boli charakteristické najmä vnútroeurópskymi migráciami. Po druhej svetovej vojne resp. po roku 1960 začala západná Európa spoznávať neeurópsku imigráciu. Bývalé koloniálne mocnosti, boli konfrontované migráciou zo svojich bývalých kolónii, ku ktorým neskôr pristupujú zahraniční hosťujúci robotníci známy pod združeným názvom gastarbeitri. Od konca 80-tych rokov 20.storočia odchádzajú žiť a pracovať do západnej Európy aj obyvatelia východoeurópskych krajín. Po rozšírení Európskej únie sa pokračuje v rozlišovaní medzi príslušníkmi členských štátov Európskej únie a tretích štátov.

Cieľom Európskej únie je podporovať spoločnú imigračnú politiku. Európsky hospodársky a sociálny výbor vo svojej Zelenej knihe“ Ako čeliť demografickým zmenám – nová solidarita medzi generáciami“ v časti Európska imigrácia hovorí že “… vzhľadom na svoj demografický vývoj sa Únia nebude môcť zaobísť bez zavedenia harmonizovanej politiky, ktorá by zabezpečila reguláciu a kontrolu nad prijímaním vysoko alebo nízko kvalifikovaných ekonomických migrantov, pričom by sa malo prihliadať na to, aby rozvíjajúce sa alebo novo vznikajúce krajiny neprišli o ľudský kapitál, ktorý je potrebný pre ich vlastný rozvoj“. Migrácia vo vnútri Spoločenstva zostáva na nízkej úrovni a to z praktických dôvodov, hlavne kvôli jazykovým bariéram a nie kvôli právnym prekážkam, pretože zmluvy zaručujú voľný pohyb osôb a ich usadzovanie sa.

K migrácii však dochádza u vysoko kvalifikovaných osôb a u študentov, a čo je možno viac prekvapujúce, takisto u dôchodcov. V zásade by mal byť tento druh migrácie jedným z faktorov európskej integrácie. Mobilita vysokokvalifikovaných pracujúcich vzrastá a tento jav do značnej miery súvisí s globalizáciou. Vysoko kvalifikované osoby môžu stimulovať hospodársky rozvoj krajiny alebo regiónu. Z tohto dôvodu sú európsky činitelia znepokojení nad „ odlivom mozgov „ do USA. V Európe teda jestvujú viaceré druhy imigrácie. Ich charakteristiky sú do značnej miery podmienené históriou, politickými alebo kultúrnymi putami a geografickými podmienkami. Skutočnosťou však zostáva, že imigrácia je závažnou problematikou Európskej únie.

Slováci patria k tradičným európskym vysťahovaleckým národom. Veľké vysťahovalecké vlny v rokoch 1880 – 1914, 1920 – 1939, 1945 – 1948(1960), 1968 – 1969(1989), 1989 až podnes, predstavujú exodus slovenského národa, ktorého dôsledkom sú súčasné slovenské komunity v zahraničí. Spolu s príslušníkmi slovenských národnostných menšín v zahraničí predstavujú číselne okolo 2,5 milióna osôb slovenského pôvodu. K ním treba zaradiť aj skoro 300 tisíc občanov Slovenskej republiky žijúcich, pracujúcich a študujúcich v zahraničí. V zmysle zákona č.474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí je Slovákom žijúcim v zahraničí osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a je štátnym občanom Slovenskej republiky, alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ale uchováva si národné povedomie, a on alebo jeho predok v priamom rade má slovenskú národnosť. V pomere k 4,519 328 občanov slovenskej národnosti žijúcich na území Slovenskej republiky predstavujú významný a dodnes nie dostatočne docenený potenciál.

Základy migračnej politiky v Slovenskej republike boli položené uznesením vlády č.846 zo 16.novembra 1993, ktorým vláda prijala zásady migračnej politiky Slovenskej republiky. V januári 2005 vláda Slovenskej republiky schválila koncepciu migračnej politiky v nadväznosti na medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR plní funkciu ústredného orgánu štátnej správy v oblasti azylovej problematiky, zodpovedá za tvorbu a realizáciu migračnej politiky Slovenskej republiky v oblasti azylu a dopadov medzinárodnej migráciu v súvislosti s udelením azylu. Schválená koncepcia sa venuje len imigračnému aspektu
migrácie, ale problematika migrácie občanov Slovenskej republiky úplne absentuje.

V tejto súvislosti vynárajú otázky ako napríklad, koľko Slovákov odchádza do zahraničia, aké je ich vekové a vzdelanostné postavenie, kam smerujú, prečo a s akým úmyslom odchádzajú do zahraničia, aké sú ich spätné väzby na Slovensko, aký je politický, štátny a národný záujem, aké sú podmienky odchodu a možnosti návratu,
a podobne.

Populácia na Slovensku starne, nielen preto, že sa rodí málo detí, ale aj preto, že mladí ľudia odchádzajú do zahraničia. Odchádzajú za dobre platenou prácou, kvalitným štúdiom a lepšími životnými podmienkami. Ich počet z roka na rok stúpa, 10% slovenskej pracovnej populácie pracuje v zahraničí. Len vysokoškolských vzdelaných do 35 rokov odchádza ročne 10 tisíc osôb. Odchádza každý tretí vysokoškolák a mnohí potom v zahraničí pracujú v nízko kvalifikovaných pozíciách, lebo zarobia viac ako na Slovensku vo svojom odbore. Žiadne oficiálne údaje o emigrácii vzdelaných ľudí nejestvujú. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) z roku 2007 v zahraničí pracuje 200 až 230 tisíc Slovákov. Tí počas celého roka pošlú zo svojich zárobkov blízkym na Slovensku 30 miliárd korún. Len veľmi málo ľudí oznámi úradom svoj úmysel vysťahovať sa. Za formality pri vysťahovaní do vzdialenejších krajín (vysťahovalecké víza, lekárska prehliadka, poplatok za vzdelanie, formuláre, iné poplatky) zaplatí žiadateľ približne 70 až 100- tisíc korún a vybavovanie trvá asi jeden rok. Podľa Správy o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2007, ktorú vláde predložilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, z celkového počtu pracujúcich bolo zamestnaných v zahraničí 177,2 tisíc osôb (7,5%). Podstatná časť pracovnej migrácie smerovala tradične do Českej republiky(cca 41 %), ďalej to boli predovšetkým Veľká Británia, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko, Írsko a Taliansko.

Z celkového počtu Slovákov pracujúcich v zahraničí najviac našlo uplatnenie v priemyselných odvetviach(29,3%), v stavebníctve(28,7%)a v hoteloch a reštauráciách (11,6 %). V tejto súvislosti paradoxne vyniká rozhodnutie vlády z apríla tohto roku, ktorým štát zvýši podporu ľuďom, ktorí chcú dochádzať za prácou aj do zahraničia. Od
1.mája sa tromi tisícmi korún bude podieľať na odlive našej pracovnej sily do krajín Európske únie. V roku 2006 zo štátneho rozpočtu odišlo spolu s potenciálnymi zamestnancami do zahraničia približne 23 miliónov korún. Príspevok na presúvanie sa za prácou síce poznajú aj iné členské štáty, no len v rámci krajiny-. S podporou odchodu vlastnej pracovnej sila do zahraničia sa tak Slovenská republika v Európe radí už len k Nemecku.

Jeden zo záverov 11.Slovenskej demokratickej konferencie zo septembra 2007 hovorí: „Predpokladom úspešného zvládnutia problémov súvisiacich zo zahraničnou migráciou je premyslený, inštitucionalizovaný a štátom koordinovaný postup. Slovenská republika nemá dostatočne kvalitne rozpracovanú migračnú politiku ( s výnimkou azylovej politiky), čím sa dostáva do nevýhodného postavenia s ostatnými krajinami Európskej únie.

Skúsme si položiť otázku k stavu súčasnej tvorby a výkonu štátnej politiky starostlivosti Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí. Aká bude reakcia mladých, vzdelaných Slovákov, ktorí žijú dlhšie v zahraničí? Bude to úplne znechutenie zo Slovenska , zabudnutie, alebo účasť v rolách „ otváračov dverí“ sprostredkovateľov kontaktov, kultúrnych agentov ?

Záverom uvedieme reakcie niektorých popredných slovenských politikov k danej problematike:

Predseda Smeru Róbert Fico hovoril v roku 2006 až o 400 tisíc Slovákov pracujúcich v zahraničí a televízii Markíza obvinil vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu, že za jeho vlády sa udiala „ druhá najväčšia vlna vysťahovalectva“.
Iveta Radičová ako ministerka práce v roku 2006 vyhlásila, že odchod špičkových pracovníkov do zahraničia, takzvaný odlev mozgov, je mýtus.
Brigita Smögnerová viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj v roku 2007 povedala“ Som znechutená, ako málo sa venuje pozornosti emigrácii. Žijem v Londýne a môžem povedať, že druhým najčastejším cudzím jazykom, ktorý počujem po poľštine je slovenčina. Ak naši emigranti zostanú vonku natrvalo, bude to znamenať stratu pre naše hospodárstvo a problémy so starnutím našej spoločnosti“.
Dušan Čaplovič, podpredseda vlády v roku 2006 v rozhovore pre Parlamentného kuriéra okrem iného povedal „ To je problém, pred ktorým aj ja stojím, tak ako celá súčasná vláda, ako vytvoriť na Slovensku podmienky, aby sa jednotlivci i významné skupiny, kde pracujú alebo pôsobia naši vedci, informatici, technológovia, slovom mladí vzdelanci vrátili na Slovensko a to, čo získali v zahraničí dokázali uplatniť v prospech svojho štátu, v ktorom sa narodili. Ten štát sa však musí chovať ako ich vlasť, musí na nich aj dnes pamätať a vytvárať podmienky pre to, aby sa mohli vrátiť, aby sa doma mohli uplatniť“.

Autor: Claude Baláž (Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín Slováko žijúcich v zahraničí)
Foto: sxc.hu