Narodený: * 1949-03-18, Temešvár
† 2008-02-20, Nadlak
Celý život – s výnimkou vysokoškolských štúdií – strávil v Nadlaku, kde ukončil základnú školu a lýceum v slovenskom jazyku. Vyštudoval fyziku a chémiu, čo bolo jeho hlavným zamestnaním až do roku 1989. Aktívne sa zúčastnil hnutia proti diktatúre a po páde socializmu ho zvolili do rumunského parlamentu ako predstaviteľa Slovákov. Založil prvý nezávislý časopis Slovákov v Rumunsku Naše snahy (1990) a od roku 1990 stál na čele Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku.
Ondrej Štefanko bol v rokoch 1976-1989 predsedom Literárneho krúžku Ivana Krasku, od roku 1994 Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, ktorá je v súčasnosti najúspešnejším slovenským vydavateľstvom mimo územia Slovenskej republiky. V 90. rokoch bol predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov žijúcich mimo územia Slovenska. Bol členom Zväzu rumunských spisovateľov, Spolku slovenských spisovateľov a Obce slovenských spisovateľov, šéfredaktorom spoločného časopisu Slovákov z Maďarska, Rumunska a Juhoslávie Dolnozemský Slovák (od roku 1996) a dvojjazyčného (rumunsko-slovenského) štvrťročníka Rovnobežné zrkadlá – Oglinzi paralele (1996-2008).
Doménou Štefankovej literárnej tvorby bola orientácia na spoločenstvo rodných. Ondrej Štefanko predstavoval typ romantického búrliváka, ktorý veľkolepým gestom stotožňoval svoj život s poéziou a žil pre ľudí. Bol moderným básnikom a zároveň tzv. všedným človekom, ktorý dobre poznal hranice a miery sveta, ktorý v sebe nechcel za každú cenu nájsť výnimočného hrdinu, ale predovšetkým človeka, ako sú iní. Zrejme preto bol jeho údel spätý s jeho čisto ľudskými stránkami. Ondrej Štefanko (aj) vo svojich básňach bol spontánne výbušný. Pozoruhodná je pritom aj estetika jeho veršov; ľudskej i básnickej povahe Ondreja Štefanku zjavne vyhovovalo nepodrobovanie sa dobovej literárnej, ba ani spoločenskej a politickej konvencii.
Odkazy
Hlavný hnací motor dolnozemskej spolupráce
