Narodený: * 1951-01-22, Bratislava
† 1989-02-02, Mannheim, Nemecko
Ondrejovi Nepelovi, významnej postave svetového krasokorčuľovania, patrí mimoriadne miesto v panteóne slovenského športu. Obľubu verejnosti si získal nielen vďaka úspechom, ktoré v jednom z najnáročnejších odvetví individuálnych športov získal, ale aj pre jeho osobnostné črty: priateľskosť, kultivovanú komunikatívnosť, vzťah k zodpovednosti, pracovné nasadenie, pozitívny príklad pre športových nasledovníkov.
Osudovým pre Nepelov osobnostný a športový vývoj bolo stretnutie s Hildou Múdrou, viedenskou rodáčkou, odborníčkou a trénerkou v krasokorčuľovaní. Tým, že malého Ondra, ktorého manželke športového novinára a publicistu Jozefa Múdreho zverili do športovej opatery Nepelovi rodičia. Bolo to v čase, keď Ondro (narodil sa 22. januára 1951 v Bratislave) ako sedemročný obdivne sledoval Karola Divína, ktorý sa na bratislavskom zimnom štadióne stal v roku 1958 prvýkrát majstrom Európy. Onedlho útly chlapec presvedčil rodičov, že vydrží nástrahy ranných vstávaní a tréningového drilu a podľa Divínovho vzoru začal na ľade kresliť svoje krasokorčuliarske prvotiny.
Vrcholom olympijské zlato v Sappore
Hilda Múdra sa stala sa prvou a jedinou Nepelovou trénerkou. Ondrej ju až do svojich posledných dní (pani Hilda bola spoločne s Nepelovou matkou v Mannheime aj počas posledných dní šampióna na tomto svete v roku 1989…) oslovoval „teta“. Múdra ako významná trénerská osobnosť mala zásadný vplyv na československé krasokorčuľovanie 60. a 70. rokov, veď istý čas trénovala aj „zlaté pražské deti“ – brilantných súrodencov Evu a Pavla Romanovcov či Hanku Maškovú, kým v prvom prípade neskorších štvornásobných majstrov sveta, v druhom európsku šampiónku z roku 1968. Ondrej Nepela je ale nepochybne najväčšou športovou stálicou pani Múdrej. Pritom bolo známe (a nielen iba v odborných kruhoch…), že Nepela zďaleka nepatril k tým športovcom, ktorí by boli ,ako sa vraví,„Bohom nadelení talentom“. Všetko, čo pod láskavým dohľadom H. Múdrej dosiahol, doslova vydrel. Svojou neústupčivosťou, vytrvalosťou.
Už ako dvanásťročný sa Nepela ako krehký, šťúply chlapec, objavil prvýkrát na majstrovstvách sveta vo švajčiarskom Davose, v neuveriteľných trinástich už debutoval na Zimných olympijských hrách 1964 v rakúskom Innsbrucku. Prvú veľkú medailu získal v 15 rokoch doma v Bratislave, bol ňou európsky bronz na ME 1966. V ďalších rokoch k nemu pripojil ešte dva. V roku 1969 bol prvýkrát zlatý – na ME v nemeckom Garmisch-Partenkirchene, o niekoľko mesiacov neskôr v americkom Colorado Springs vybojoval prvú svetovú medailu – striebornú. V roku 1970 európske zlato aj svetové striebro obhájil.
Nasledovali zlaté roky, počas ktorých Nepela naplno zúročil rokmi driny naakumulovanú energiu, krasokorčuliarsky výraz, najmä však vycibrenú techniku a suverenitu, s akou kreslil pre mnohých konkurentov v časoch vrcholu Nepelovej kariéry nie príliš obľúbené povinné cviky. Práve vďaka krasokorčuliarskej „škole“ Nepela vo finiši celej svojej kariéry na vtedajšom amatérskom ľade nepoznal premožiteľa. Hoci konkurencia bola ako remeň: Američan Wood, Francúz Péra, Kanaďan Cranston, Brit Curry, Rus Četveruchin, Nemec Hoffmann… Ondrej bol však neporaziteľný: v rokoch 1971-73 triumfoval v zlatom lesku na ME (Zürich, Göteborg, Kolín nad Rýnom), na troch MS (Lyon, Calgary, Bratislava), pričom za vrchol možno považovať Zimné olympijské hry v Sappore, kde 11. februára 1972 získal Ondrej ako prvý Slovák v histórii ZOH zlatú medailu!
Zlatá rozlúčka v rodnej Bratislave
Lúčil sa ako olympijský víťaz, päťnásobný európsky a trojnásobný svetový šampión. Na krk si mohol zavesiť štrnásť veľkých medailí naraz. Posledným veľkým Nepelovým triumfom boli majstrovstvá sveta v roku 1973 v Bratislave, kde uspel napriek tomu, že v mužskej súťaži prvý raz pribudol krátky program, ktorý doplnil voľnú a povinnú jazdu. Nepelova kariéra na amatérskom ľade symbolicky vyvrcholila na zimnom štadióne, ktorý sa pred MS 2011 v hokeji prebudoval na modernú ľadovú arénu, nesúcej meno prvého slovenského športovca, ktorý získal zlatú medailu na Zimných olympijských hrách – Zimný štadión Ondreja Nepelu.
Keďže Nepela titulom majstra sveta v roku 1973 na domácom ľade v Bratislave vyslyšal hlas vedúcich predstaviteľov Československa (tak vlády, v ktorej bol mimoriadnym priaznivcom športu jej predseda L. Štrougal, ale aj komunistov v čele s generálnym tajomníkom ÚV KSČ G. Husákom), vrcholné orgány štátu vrátane Československého zväzu telesnej výchovy (predsedal mu A. Himl) mu napokon umožnili odchod do revue Holiday on Ice, kde ako sólista pôsobil 13 rokov. Prežíval mimoriadne šťastné obdobie a podľa slov jeho bývalej trénerky si „Ondro v tej dobe vychutnával život.“
Po získaní trénerskej licencie v roku 1986 odišiel do Nemecka, kde viedol domácu nádej Klaudiu Leistnerovú, budúcu majsterku Európy. V roku 1988 aj vďaka práci Nepelu sa Leistnerová blysla bronzovým výkonom na ME v Prahe, ktorá Ondreja privítala na tribúnach 14-tisícovej haly úprimným aplauzom. Bolo viac ako symbolické, že Leistnerová dosiahla svoj najväčší životný triumf – zlatú medailu v súťaži žien, 21. januára 1989, teda iba necelé dva týždne pred Nepelovou smrťou.
Keď smrť prišla predčasne…
O zdravotnom stave Ondreja Nepelu sa zanedlho do jeho skonu rozprávalo iba v kuloároch. Žiadne „objektívne informácie“, nevraviac o medializovaných o tom, že by bol infikovaný vírusom HIV, sa v tom čase v bývalom Československu objaviť vari ani nemohli. Médiá boli kontrolované štátom, a aj napriek toľko proklamovanej „glasnosti“ v 80. rokoch minulého storočia, bola reálna podoba slobody slova v celej jeho šírke iba vytváraním zdania o demokracii systému deformovaného ideológiou. Napokon, samotná problematika a téma AIDS bola v Československu skôr tabuizovanou, „regulovanou“, než aby sa o nej otvorene rozprávalo v médiách.
Až po Nepelovej smrti – skonal 2. februára 1989 v nemeckom Mannheime – sa viac (objektívne dodajme, že korektne a citlivo) začalo verejne hovoriť aj o tom, že smrteľným vírusom HIV sa najúspešnejší športovec Slovenska 20. storočia nakazil s najväčšou pravdepodobnosťou až po skončení súťažnej kariéry. Už od jeho mladosti sa ale medzi blízkymi vedelo, že má homosexuálne sklony. A tak podľa mnohých špekulácií možno aj zdroj samotného infikovania HIV možno hľadať práve medzi homosexuálnymi partnermi.
Z rokov, keď Nepela pod odchode z Československa prijal viacročný angažmán v revue Holiday on Ice, naozaj iba útržkovito prenikalo niečo z jeho súkromia, pričom samotné slovenské médiá v rámci pozitívneho obrazu bývalého olympijského triumfátora nemali za úlohu prezentovať v našich podmienkach vtedy neúprosne bičovaný biznis v kapitalistickom športe… Zároveň práve v takom športe s prepojením na múzy, akým krasokorčuľovanie nepochybne je, zvykne byť sexuálna inakosť pravdepodobnejšia, než je tomu trebárs vo futbale, hokeji či boxe. Jediné, čo v tomto kontexte môžeme vysloviť naplno, je určite fakt, že v čase, keď sa v slovenskej spoločnosti neproducírovali svojimi výlevmi hraničiacimi s cynizmom bulvárne médiá, bol Ondrej Nepela aspoň uchránený od „objavov“ takzvanej podpásovej žurnalistiky.
Slovenský športovec storočia
Ondrej Nepela bol vďaka športovým úspechom zahrnutý viacerými oceneniami. V ankete športových novinárov Československa bol v roku 1971 vyhlásený za Športovca roka, spomedzi krasokorčuliarov dosiahli rovnaké ocenenie jedine súrodenci Eva a Pavel Romanovci. V ére samostatnosti Slovenska sa mu dostalo ohromnej cti – v decembri 2000 bol Ondrej Nepela zvolený za najúspešnejšieho športovca Slovenska 20. storočia. Cenu za neho prevzala vtedy sedemdesiatpäťročná Hilda Múdra. A aby spomienka na nezabudnuteľného majstra ľadových rittbergerov, salchovov či v podaní Nepelu perfekcionistických roznožiek bola umocnená aj v praktickom športovom prejave, hneď v prvom roku nového Milénia sa v Bratislave na zimnom štadióne nesúcom jeho meno uskutočnili ME v krasokorčuľovaní.
Ľudo Pomichal
Foto: archív
Odkazy
